Část 5

Interpelácia

poslanca dr. Josefa Myslivca a jeho druhov k Jeho Excelencii

ministrovi spravodlivosti vo veci konfiškačnej praxe c.k. štátneho zastupiteľstva v

Prahe.

C.k. štátne zastupiteľstvo v Prahe konfiškuje všetku tlač, kde sa spomínajú Židia, aj

keby to bolo len konštatovanie historickej pravdy a opis všeobecne známych faktov,

bez akejkoľvek kritiky. Tým sa vzbudzuje v obyvateľstve všeobecná mienka, akoby

židovský národ mal zvláštnu privilegovanú ochranu a záštitu c.k. štátneho

zastupiteľstva.

Naposledy bol opäť zabavený tretí diel vedeckého diela „Židia" od Gogenota de

Mouseauxa, ktorého obsah sa zdal pánovi štátnemu zástupcovi nezávadný.

Pýtame sa Vašej Excelencie:

1. Vie Vaša Excelencia o tejto konfiškačnej praxi?

2. Chce Vaša Excelencia poučiť pána štátneho zástupcu v Prahe o tom, že takáto

konfiškačná prax je málo účinná na to, aby chránila Židov pred spravodlivým

súdom kresťanského ľudu?

Dr. Josef Myslivec

VácIavMyslivec Dr. Korošec

Záruba Tvarůžek

Anton Kuchynka Dr. Krek

Šachtl Dr. Šusteršič

Kadlčák Šillinger

Pillich Prokop

Valoušek Šabata

Konfiškácia bola zrušená a preklad Zábranského mal v roku 1910 6. vydanie. Ale

Protokoly sa nerozšírili, zmizli z kníhkupectiev a zabudlo sa na ne. Preto mohla

vypuknúť vojnová vrava v rokoch 1914-1918, podľa celého priebehu aj výsledkov

starostlivo pripravená podľa Protokolov. V povojnovej biede si ľudstvo znovu

spomenulo na Protokoly a väčšina vydaní v cudzích jazykoch vyšla práve v tejto

dobe. Aj v ČSR boli Protokoly vydané v roku 1921 podľa prekladu Františka Komrska

z Nilusovej knihy a v roku 1927 vyšlo II. vydanie. Od tej doby sa však z knižného trhu

vytratili.

Súčastné pomery vyžadujú, aby sa Protokoly vydali znovu. Doterajšie české texty sú

miestami úplne nezrozumiteľné, čo je spôsobené tým, že prekladatelia chceli

dosiahnuť čo najpresnejší preklad, ktorý však nikdy nemôže zodpovedať duchu

českého jazyka. Preto bol napísaný nový text, ktorému ako podklad slúžili jednak obe

Komrskove vydania, 4. a 6. vydanie Zábranského, ďalej dve anonymné francúzske

vydania s prológom od Creutza, ďalej anglický text 3. vydania z roku 1920, Beekovo

vydanie z roku 1922 a Fleischhauerovo vydanie z roku 1935. Z tohto posledného

vydania bolo prevzaté číslovanie jednotlivých odstavcov, naproti tomu sa upustilo od

udávania obsahu aj na začiatku kapitoly a aj v margináliách, ako to bolo v

Komrskovom vydaní. Číslovanie odstavcov robí text, pre potrebu citácií,

prehľadnejším.

Texty porovnávali viacerí pracovníci ovládajúci pôvodné jazyky! Ale napriek tomu

nájde čitateľ miesta, ktoré zdanlivo nezapadajú do textu, nesúvisia s ostatným

textom, alebo sú na prvý pohľad málo zrozumiteľné. Tieto chyby sa nedajú odstrániť,

lebo pôvodný text by bol skreslený. Tieto nezrovnalosti sú totižto vo všetkých

textoch.

Autentickosť Protokolov

Smerodatný je Efronov dôkaz. Židovstvo však stále tvrdí, že Protokoly sú

falzifikátom, vyrobeným ruskou štátnou políciou. Najmä v rokoch 1919 až 1922 viedlo

Židovstvo v celom svete intenzívnu kampaň proti pravosti Protokolov, ktorej

podrobnosti by presiahli rámec tohto pojednania. Kampaň potom utíchla, Židia

vyčkávali, kým vymrú všetci jej účastníci, ktorí by mohli vypovedať o vzniku Protokolov.

Dňa 8. mája 1921 napísali o Protokoloch v Times: ,,Čo znamenajú Protokoly - sú

skutočne pravé? Tvorila snáď tieto plány banda zločincov? Má dnes zadosťučinenie

z ich uskutočnenia? Ak sú podvrhom, ako vysvetliť prorockú schopnosť, s ktorou sa

predpovedá dnešná skutočnosť? Takúto schopnosť však ruská štátna polícia

nemohla mať."

Židovstvo sa po čase dočkalo. Otázka pravosti Protokolov bola riešená súdnou

cestou dňa 14. mája 1935 na základe žaloby Židovskej náboženskej obce v Berne.

Súd v tento deň rozhodol, že Protokoly sú nepravé, sú teda literárnym brakom, a

preto nesmú byť podľa švajčiarskych zákonov rozširované. Nepomohli ani

nespočetné písomné dôkazy. Mayer, slobodomurár, dal za pravdu celému množstvu

svedkov obžaloby, teda Židov, a zamietol skoro všetkých svedkov obžalovaných.

Švajčiarska justícia však v rozsudku videla očividný prehmat a preto v odvolacom

konaní dňa 27. októbra 1937 rozhodla druhá inštancia s konečnou platnosťou, že

Protokoly nie sú literárnym brakom a že je nutné obžalovaných sprostiť viny prečinu

proti švajčiarskemu zákonu o rozširovaní literárneho braku. K otázke, či sú pravé

alebo nie, sa odvolací senát nevyslovil, pretože ju pokladal pre kvalifikáciu činu za

bezpredmetnú. Ale židovstvo túto svoju porážku v tlači utlmilo charakteristickým

spôsobom. Prvý rozsudok bol totiž uverejnený aj dlhých stĺpcoch v československej

tlači s uvedením všetkých podrobností. O druhom rozsudku však priniesla aj

československá tlač len nepatrné správičky, podľa ktorých bol prekrútený ešte aj

zmysel rozsudku a nepravdivo bolo uvedené, že obžalovaní boli odsúdení k náhrade

súdnych trov v celkovej výške vyše 30 tisíc švajčiarskych frankov. To ale

samozrejme nebola pravda, pretože podľa rozsudku, ktorý skončil oslobodením,

znáša trovy konania štát. Bol snáď spôsob, akým tlač referovala, potvrdením toho, čo

Židovstvo píše v Protokoloch o tlači?

Dnes je už celkom bezvýznamné, či sú Protokoly pravé alebo nie. Ak videli v Times

už v roku 1921 nápadnú zhodu medzi ich obsahom a svetovými udalosťami, tým

nespornejšia je táto zhoda v súčasnosti. Rozdiel je len v tom, že dnes je úplne

nepochybné, prečo sa stalo to či ono a kto je toho pôvodcom. Dnes sa už vie, že

udalosti vo svete neplynú obyčajným vývojom, pretože sa ozrejmilo, že tento vývoj je

umelo riadený. To je najväčší objav, ku ktorému Ľudstvo dospelo tým, že vie o

židovských snahách zničiť jeho kultúru a budúcnosť. Preto by sa mali Protokoly

denne čítať, mali by sa stať pre kresťanov vedľajšou, poučujúcou i odstrašujúcou

bibliou. Ale rovnako ako Starý zákon, by nemali byť knihou, ktorá im vštepuje

nenávisť voči Židom, aj napriek ich zločinom a nemravnostiam tam popisovaných, tak

ako sú v podstate zopakované v Protokoloch. Aj napriek tomu, že z každého riadku

Protokolov priam srší živelná nenávisť Židov voči nám, musí sa táto kniha stať

odstrašujúcim príkladom toho, kam až vedie nenávisť, kam zavedie ľudstvo

povrchnosť v myslení a ľahostajnosť k svojim vlastným záležitostiam. Protokoly sa

musia stať pre kresťanov výstražným mementom, pripomienkou nevyhnutnej

zdržanlivosti voči všetkým heslám o pokroku a humanite. Protokoly sú vážnym,

varujúcim znamením aj pre katolícku cirkev. Ak cirkev dokázala obhájiť Kristovo

učenie, mobilizovať križiacke výpravy, musí si uvedomiť, že kompromis medzi

dobrom a zlom nie je možný. Kristus aj apoštoli sa právom odvrátili od Židov k

pohanom, pretože poznali povahu Židovstva, ktorá nie je schopná prijať ich učenie

lásky. Cirkev však môže len zdôrazňovať, aby kresťania boli na stráži a varovali sa

podľa slov Písma farizejského kvasu a aby dospeli k tomu, čo páter Pelikán nazval

antisemitizmus. Kompromisy zo strany cirkvi znamenajú v tejto otázke len záhubu.

Bohužiaľ sa tieto kompromisy objavujú a nemožno vylúčiť, že aj tu Židia, úplne v

zmysle Protokolov, uplatňujú svoj vplyv.

Keby neexistovali nevyvrátiteľné fakty, potvrdzujúce, že udalosti skutočne bežia

podľa plánu uvedeného v Protokoloch, mohli by sme sa domnievať, že ide o dielo

šialenca, zachváteného chorobnou nenávisťou. Je to diabolský mnohotvárny plán,

ktorý je už na prvý pohľad ľahko uskutočniteľný. Mohol by dokonca vzbudzovať

malomyselnosť a pocit bezmocnosti proti tak mohutnému náporu.

Ale nie je to pravda. Zlo nikdy nepremohlo dobro. Ide o zločinecký plán, ktorý sa

nezľakne vyvraždenia akéhokoľvek počtu ľudí, len aby dosiahol svoj cieľ. Ale každý,

aj najrafinovanejší plán zločinca má niekde trhlinu, ktorú ľudský duch objaví a preto

sa stáva prístupný spravodlivosti. Aj keď si domyslíme všetko to, čo nie je obsiahnuté

v Protokoloch a uvedomíme si, že je to len malá časť obrovského plánu podrobenia

sveta, je tu celý rad trhlín, ktoré sa Židovstvo snaží rôznym spôsobom odstrániť. O

tom však nie je vhodné sa šíriť.

Najväčšou slabinou celého plánu je velikášstvo a pýcha Židov na jednej strane a na

strane druhej podceňovanie kresťanstva, ktorému vo vlastnej pýche upierajú všetky

duševné schopnosti a stavajú ich na úroveň zvierat. Tak širokú a hlbokú pýchu

nemôžeme označiť inak, než ako predzvesť skorého, rovnako hlbokého pádu.

Židovstvo zabudlo, že morálka Árijcov je iná, než ich morálka, a že existujú celé

krajiny, kde nemožno za zlato kúpiť ani náboženské ani národné presvedčenie, kde

je priemerná civilizácia ďaleko početnejšieho obyvateľstva vyššia, než priemerná

civilizácia Židov. Napriek tomu, že sa Židovstvo odvoláva na prírodné zákony,

zabudlo na základný prírodný zákon, že tlak vyvoláva rovnaký protitlak.

Židia cítia protitlak, uvedomujú si varovné slová niektorých svojich rabínov, ktorí nie z

lásky k nám, ale zo strachu pred nevyhnutnou odplatou, varovali svojich veriacich. A

tento objavujúci sa strach je len potvrdením všetkého zla, ktoré proti nežidom ešte

chystajú.

Židia by mali ešte dosť času k náprave, mohli by sa vzdať svojich zbesilých plánov,

mohli by sa prikloniť k základným pojmom morálky v pomere hosťa k hostiteľovi. Ale

povaha Židovstva sa nezmenila, ich vplyv a najmä vplyv a moc ich mudrcov vzrástla.

Neostáva teda nič iné, len aby nežidovské národy, štáty a ich vlády poznali plány

židovstva, plány, ktoré majú v základoch rozvrátiť všetky štáty sveta, celú ľudskú

spoločnosť. Znalosť týchto úmyslov umožní predovšetkým znalosť obsahu

Protokolov. Židovstvo to dobre vie a preto sa snaží pomocou vlád v rôznych štátoch

Protokoly potlačiť. Ak bude celý svet poznať obsah Protokolov, snáď budú Židia

donútení k tomu, aby si nevyhradzovali proti prírodným zákonom to, že oni - menšina

chcú ovládať ďaleko kultúrnejšiu väčšinu, než sú sami.

Keby ich však ani toto nepriviedlo k rozumu, nebolo by iné východisko než im úplne

otvorene povedať obmenenými Cicerónovými slovami: „Quo usque abutere, Judaae,

patientia nostra?..." (Ako dlho budeš ešte, Žid, zneužívať našu trpezlivosť?) a podľa

toho sa tiež zariadiť.