Část 4

 Interpelácia:

Mladočeský poslanec Václav Březnovský vydal túto reč židovského rabína pod

titulkom „V židovských chápadlách" (Antisemitské epištoly pre český národ). Pražské

štátne zastupiteľstvo ho zabavilo pod č. 72/1900.

Březnovský interpeloval konfiškáciu na viedenskej ríšskej rade, ako to dokazuje

protokol zo dňa 13. marca 1901, XVII. zasadania, 21. sedenia, str. 1282. V interpelácii

sa okrem iného hovorí:

„Súdime, že ani najplamennejšia reč proti Židom by nemohla ľuďom otvoriť' oči tak,

ako reč rabína, ktorý poučuje svojich spoluvercov, ako sa má Židovstvo chovať, aby

dostalo Gojimov do svojej moci. Táto reč čitateľom všeličo objasní. Možno, že im tiež

vysvetlí, prečo sa niektoré politické strany v národe tak húževnato pridržujú Židov.

To, čo hovoríme českému národu o Židoch my, je teraz potvrdené z najpovolanejších

úst, úst židovského rabína a to nie bezvýznamného."

Wien, 5. marca 1901 Březnovský

Rabínska reč ukazuje presný program Židovstva a preto jej uverejnenie bolo

Židovstvu krajne nepríjemné. Nečudo teda, že Březnovský vplyvom židovských

zákrokov nedocielil zrušenie konfiškácie. Nebolo možné nikde získať pôvodný český

text a preto je uvedený v preklade. Podľa tohto autora vyšla táto rabínska reč už 1.

júna 1885 a to podľa tvrdenia Jouina a je tiež uverejnená v Butmiho , protokoloch.

Zásady týchto troch textov, ako aj Rossovové výňatky sa úplne zhodujú s tým, čo

obsahujú Protokoly. Gottfried zur Beek síce popiera miestne súvislosti v 33.

protokole, ale Fleischhauer postavil niekoľko pasáží Protokolov, Dialógov a Rabínskej

reči vedľa seba a súvislosti boli zrejmé.

Teraz si všimnime priame vzory Protokolov.

Podľa Creutza to bol spis Žida Jakuba Venedeva: „Dialógy medzi Macchiavelim a

Montesquieém" vydané nákladom F. Dunkera v Berlíne roku 1830. Tento Žid sa

narodil v Kolíne nad Rýnom v roku 1805 a po vypovedaní z Nemecka sa usadil roku

1835 v Paríži. Bol dôverným priateľom Karla Marxa - Murdochaia a chránencom

Cremieuxovým. S týmto Židom, t.j. Karlom Murdochaiom, založil roku 1847

robotnícku komunistickú ligu a v tom istom roku tajnú spoločnosť, ktorej cieľom bolo

nastolenie svetového židovského panstva.

Citovaný spis je obnoveným vyjadrením macchiavelizmu, oných zhubných zásad,

ktoré mali rozvrátiť štátnu morálku. Miesto toho, aby štátnik videl vo svojom vládnom

poslaní vec, ktorej má zasvätiť celý život a starať sa o blaho svojich poddaných,

obhajuje sa tu znovu ničomný macchiavelizmus s jeho podvratnými zásadami. Moc

musí mať prednosť pred právom, liekom pre doterajšie vládne neúspechy sú len

násilie a ziskuchtivosť. Takéto zásady sa však dobre hodia židovstvu, pretože sú

vrcholným nebezpečenstvom pre pokoj a poriadok. Také niečo však nebolo možné v

dobe, keď vo Francúzsku vládol Napoleon III., verejne hlásať.

Tu vystupuje do popredia svojím anonymným spisom Maurice Joly, o ktorom L.

Fryová tvrdí, že sa volá Moses Joel, ale to je omyl. Spis má názov „Dialogues aux

enfers entre Macchiavel et Montesquieu ou la politique de Macchiavel au XIX. siécle,

par un contenporain" (Dialógy v podsvetí medzi Macchiavelim a Montesquiéem,

alebo Macchiaveliho politika v XIX. storočí, od súčasníka).

Dialógy Jolyho a Protokoly sú nápadne podobné, takže skutočne nemožno s

určitosťou poprieť, že autor Protokolov ich použil ako vzor. Táto podobnosť je

očividná najmä vo Fleischhauerovom uverejnení, ktorý postavil vedľa seba text

Dialógov a text Protokolov. Ale dialógy sú zase nápadne podobné obsahu starších

textov, takže je možné, že Joly nespracoval Dialógy ako originálny nápad, ale

spracoval myšlienky podľa jemu známeho programu s použitím starších textov.

Bolo by nepochybné účelné zaoberať sa otázkou, aký účel mali tieto Dialógy. Hoci

Joly neuverejnil ako autor svoje meno, predsa sa toho dopátrala francúzska polícia.

Jolyho usvedčila a rozlúštila účel Dialógov v tom zmysle, že je to útok proti vláde

Napoleona III. Preto bol Joly na päť mesiacov uväznený. Avšak časom sa ukázalo,

že príliš veľa myšlienok, ktoré Dialógy obsahujú, bolo zrealizovaných a začalo sa

hovoriť o tom, že Dialógy sú tým, čím aj mali byť, totiž vyjadrením židovského plánu k

zničeniu árijského sveta.

To sa však nepáčilo Židom, ktorí sa zľakli toho, že bolo prezradené príliš veľa. Preto

je dnes takmer nemožné získať toto dielo v originále. Fleischhauer zistil, že v roku

1865 vydala nemecký preklad firma Otto Wigan, ale z celého nákladu sa predalo len

500 výtlačkov. Ostatných 1000 výtlačkov bolo zničených. Nakladateľstvo samé nemá

vôbec žiadny doklad. Jediná knižnica, ktorá ho vlastní v Britskom múzeu, vyradila

toto dielo z hlavného zoznamu, takže kto o tomto diele nevie, nemôže sa dozvedieť,

v ktorom oddelení katalógu by ho mal hľadať, aby si ho mohol prečítať. Fleischhauer

spomína, že mu napísal istý Angličan, že aj keď zistil existenciu tohto diela v

Britskom múzeu, musel použiť veľmi energických krokov, aby mu bolo toto dielo

zapožičané.

Otázka, či sú Dialógy židovským dielom, páli Židovstvo a ich priateľov dodnes a

snažia sa to zakryť. Dôkazom toho je, že v roku 1937 tvrdí česko-bratský farár

Vančura vo svojej brožúrke „Židia medzi nami" na str. 14, že Joly bol čistokrvný

Árijec. Vančurovi stačilo k dôkazu árijstva to, že Joly bol katolíckeho vyznania.

Musíme si teda aspoň v skratke všimnúť osobu Jolyho.

Podľa pamätí René Mareuila sa Joly narodil 19. augusta 1831 v Lons-le-Saulnieri. Vo

svojom životopise Joly tvrdí, že sa narodil v prvých rokoch panovania Louisa-Phillipa,

dátum svojho narodenia však neudáva z priehľadných dôvodov. Napriek tomu však

podľa Fleischhauera predložili Židia pri bernskom procese opis krstného listu, podľa

ktorého bol Joly pokrstený 18. decembra 1829, teda skoro dva roky pred svojím

narodením. Že rok narodenia 1831 je veľmi pravdepodobný, o tom svedčí to, že

Louis-Phillip nastúpil na trón v auguste 1830.

Joly vo vlastnom životopise tvrdí (v roku 1860), že je katolíckeho vyznania a že

pochádza zo Španielska. Je nesporné, že pochádza z rodiny španielskych Židov,

nazývaných Marranovia, ktorí boli naoko katolíkmi, ale potajme dodržiavali židovské

náboženstvo. Obraz Jolyho, ktorý vydal Fleischhauer z diela Armanda Daysta

„L'invasion - le siége 1870 - la Commune 1870" prezrádza vcelku židovskú tvár. Jeho

židovský pôvod úplne dokazuje tiež zvláštna ochrana, ktorú mal zo strany Issaca

Crémieuxa, zakladateľa „Alliancie Israélite Universsale" v dobe, keď bol

prenasledovaný francúzskou políciou.

Nemožno teda pochybovať, že Joly bol židovského pôvodu. Joly bol tiež slobodomurárom,

ako je uvedené podľa Fleischhauera v dodatku k Taxilovej (Gabriel

Jogand Pagés) „La France Maconique" na str. 113 a patril k parížskej Lóži. Teraz sa

okruh dôkazov uzatvoril, pretože rabín dr. Isaac Wise napísal v „Israelité of America"

dňa 3. augusta 1986 nasledovné: Slobodomurárstvo je židovská organizácia, ktorej

dejiny, stupne hodnosti a heslá sú židovské od začiatku až do konca.

Až teraz je jasná tendencia toho diela. Je tiež jasné, prečo Filip Graves uverejnil v

„Times" roku 1921 tri články, v ktorých sa najprv tvrdí, že Protokoly boli napísané

podľa Dialógov. Malo sa tým docieliť znehodnotenie Protokolov a dokázať, že

Protokoly boli plagiát nežidovskej strany. Zatiaľ však tieto články ukazujú pravý opak.

Nemožno však tvrdiť, že práve Protokoly boli plagiátom iba Jolyho knihy. V

najlepšom prípade by muselo ísť o plagiát plagiátu. Ale v dobe, keď Joly písal svoje

Dialógy, existoval program Židovstva, a to je nesporné, bol zrozumiteľný však len

zasvätencom. Protokoly boli napísané iba preto, aby aj menej zasvätení Židia mohli

byť oboznámení s generálnym programom Židovstva a riadiť sa ním. Podľa

Fleischhauera existovali dva programy. Jeden vznikol samostatne v Rusku a tento

dokument vraj použil Joly pre svoje Dialógy. Druhý dokument bol vypracovaný vo

forme Protokolov podľa Dialógov Jolyho. Ale ani v tomto prípade nemožno hovoriť o

plagiátorstve, lebo z presných porovnávaní oboch spisov je zrejmé, že Protokoly sú

rozšírením, doplnením ajasnejším vyjadrením toho, čo Dialógy obsahujú iba v

náznakoch.

Mnohé napovie aj kniha dr. Bergmeistra „Der Judische Weltverschwörungsplan", kde

na str. 17 uverejňuje správu o rozprave Vasilija Smirnova s bývalým židovským

rabínom Efronom v kláštore Sv. Paraskevy pri Petroviciach v okrese Šabacko. Tento

bývalý rabín, ktorý zomrel dňa 23. júna 1925, prezradil Smirnovovi, že tiež patril k

tým desiatim vyvoleným, ktorí vedeli o pôvode Protokolov a chcel toto tajomstvo

vyzradiť metropolitovi Antoniovi, ktorý mu prisľúbil, že pricestuje s generálom

Nečvolodom z Paríža. Nešťastnou náhodou sa Efron nedočkal tejto návštevy a

zomrel. Efron prezradil len toľko, že Protokoly sú len stručným obsahom ďaleko

širšieho a rozsiahlejšieho originálu. O tom, i o vedomostiach Efrona o pôvode

Protokolov existuje písomný dôkaz prísažnej výpovede Vasilija Smirnova a v

otvorenom liste, ktorý Efron napísal do redakcie emigrantského časopisu „Obščeje

delo" v roku 1921 vydavateľovi Burcevovi. Tento list bol odpoveďou na Kuprinov

článok, uverejnený v čísle 440, ktorým A. I. Kuprin popieral pravosť Protokolov a

tvrdil, že Židia nie sú schopní napísať niečo tak nenávistného voči kresťanstvu. Efron

mu pri tejto príležitosti pripomína hebrejský citát z modlitebnej židovskej knihy:

„Schaketz tischakzenu, sawe tissawenu, ki cherem hu... tfu. " t. j.: Ty jeho (Kristov

kríž) máš zavrhovať, v tebe má vzbudzovať odpor a hrôzu, pretože prepadol

prekliatiu... fuj. A ku konceptu svojho listu Efron pridal ešte poznámku, že tieto slová

sa modlia Židia trikrát denne, ale že od 60-tych rokov minulého storočia ich ruská

cenzúra zakázala tlačiť do židovských modlitebných kníh. Možno pripustiť, že tieto

slová človeka, bývalého rabína nad hrobom, majú väčšiu cenu a dôveryhodnosť než

celé kopy iných dôkazov. Bergmeisterovou veľkou zásluhou je to, že sa mu tieto veci

podarilo zistiť.

Ako vyzerá originál Protokolov, kto ho spísal, kedy bol napísaný, aký mal rozsah - o

tom sa už asi nič nedozvieme, pretože všetci pamätníci sú už dnes mŕtvi. Pre

tvrdenia rabína Efrona máme empirický dôkaz od Fleischhauera, pri porovnaní

Protokolov a Dialógov a dôkaz, že myšlienky Protokolov sú uvádzané do praxe. Zdá

sa, že tým prvým dokumentom, o ktorom hovorí Fleischhauer, je práve ten dokument

z Ruska, o ktorom vedel Efron. Nás ale zaujíma ešte otázka, kto by mohol byť

spisovateľom textu, ktorý je dnes známy pod názvom Protokoly siónskych mudrcov.

O tom takisto existujú dve verzie. L. Fryová, ktorá túto otázku študovala na náklady

Henryho Forda, publikovala podľa Fleischhauera v č. 218 zo dňa 6. apríla 1901 vo

francúzskom časopise „La Vieille France" článok, v ktorom dokazuje, že autorom

Protokolov bol Ascher Ginsberg, autorským menom Achad-Ha-Am. Toto tvrdenie

prevzal aj W. Creutz a považuje Ginsberga za autora Protokolov. Ginsberg ich vraj

napísal hebrejsky a z tohto textu boli potom preložené aj do francúzštiny. Najprv žil v

Odese, neskôr v Londýne a napokon v roku 1927 v Palestíne zomrel.

Podľa druhej verzie, ktorá je najpravdepodobnejšia, napísal Protokoly v tej forme, v

akej existujú teraz, Theodor Herzl. Herzl bol totiž úplne iná osobnosť, akou bol

Ginsberg. Ginsberg bol čistým teoretikom, kdežto Herzl sa staral o praktický

sionizmus. Dôkazom toho je jeho román Alt Neuland z roku 1902, v ktorom vykresľuje

utopický židovský štát v Palestíne. Hrdinom tohto románu je Joe Léwi, v

ktorom každý spoznáva Maurica Jolyho. Napokon Friedmann v Herzlovom životopise

(Berlín 1914) na str. 66 píše podľa Fleischhauera o tomto románe, že „...mená sa

dajú ľahko uhádnuť". Táto vynikajúca úloha, ktorú zohral Herzl v boji za židovský

štát, je tiež dôkazom toho, že nemal ďaleko od vzniku Protokolov. Tiež mu bolo

krajne nepríjemné, že sa ich text dostal do rúk Árijcov práve v dobe zasadania

Sionistického kongresu v roku 1897, takže sa Herzl sťažuje v obežníku č. 18,

vydanom sionistickým výborom, že „...napriek výstrahám neboli utajené isté dôverné

informácie, ba naopak, dostalo sa im nežiadúceho zverejnenia.'" Fleischhauer k tomu

správne pripomína, že odhalením tohto tajomstva bola zmarená možnosť ďalej ich

skrývať a že teda Židom neostávalo nič iné, než vyhlásiť odhalené tajomstvo za

falzifikát alebo za podvrh. Toho sa dôsledne držia dodnes aj napriek tomu, že sú

neustále usvedčovaní z klamstva.

Ďalšie podrobnosti nemôžeme vzhľadom k rozsahu uvádzať. Nemalo by to význam,

pretože pravého autora Protokolov sa asi sotva podarí identifikovať. Malo by to len

ten význam, že by bolo možné priamo označiť osobu, Žida, ako autora. Pre našu

informatívnu potrebu úplne postačí vyjadrenie rabína Efrona a celé množstvo

nepriamych dôkazov, že Protokoly sú svojím obsahom nefalšovaným židovským

dielom.

Text Protokolov vydal G. Butmi po prvýkrát v roku 1901 a naposledy v roku 1907.

Uverejnené boli aj v ruskom časopise „Znamja" v dobe od 28. apríla do 7. septembra

roku 1903. V roku 1905 ich uverejnil Sergej Alexandrovič Nilus v knihe „Velikoje v

malom i Antichrist kak blizkaja političeskaja vozmožnost"'. Text Protokolov tu bol

začlenený ako dodatok k Il. vydaniu tejto knihy. Prvé vydanie ešte Protokoly

neobsahovalo. Do Nemecka sa dostali Protokoly až koncom roku 1918 v Nilusovom

ruskom vydaní a preložil ich Gottfried zur Beek, pravým menom Müller von Hausen,

desiatnik vo výslužbe. Prvé vydanie vyšlo v roku 1919.

V tom istom roku vyšla aj anglická verzia pod názvom „The Jewish Peril. Protokols of

the Learned Elders of Sion" a v roku 1920 mala už tretie vydanie. Známa je iba

prekladateľská firma, ale prekladateľ nie. V roku 1919 vyšlo aj poľské vydanie a v

roku 1920 vydanie Theodora Fritscha s názvom „Die zionistischen Protokolle". V roku

1936 vyšlo už jeho sedemnáste vydanie pod správnym názvom „Die Protokolle

Zionos". Okrem toho boli Protokoly uverejnené aj v emigrantskom časopise „Lúč

svetla" v Berlíne v roku 1920. Francúzske vydanie vyšlo v roku 1922 a vydal ho E.

Jouin v Paríži. Od tej doby vyšlo v Paríži v „Nouvelle Edition nationale" niekoľko

vydaní Protokolov s prológom W. Creutza. K najnovším nemeckým vydaniam patrí

text, ktorý vyšiel v roku 1935 vo Fleischhauerovej knihe „Die echten Protokolle der

Weisen von Zion". Tento text slúžil ako dôkazový materiál pri bernskom procese o

pravosti Protokolov. Spracovaný bol podľa nového prekladu Nilusovho ruského textu

z roku 1911, uverejneného práve v spomínanom časopise „Lúč svetla". Použité boli

tiež francúzske texty E. Jouina, Rogera Lambelina ako aj Gottfrieda zur Beek a

Theodora Fritscha pre nemecké vydanie.

V Československu vydal prvý český preklad Protokolov V. Zábranský k prekladu

diela Gougenota de Mouseauxe „Le Juif et le Judaism". Tento preklad bol roku 1909

konfiškovaný, ale konfiškácia bola interpelovaná dňa 3. júna, 22. júna a 12. júla na

viedenskej ríšskej rade.

Interpelácia

poslanca dr. Josefa Myslivca a jeho druhov k Jeho Excelencii

-