Část 2

Získanie Protokolov

Existujú dve verzie; v prológu k Protokolom uverejneným Gottfriedom zur Beek,

popisuje ich odhalenie autor takto:

V roku 1897 v dňoch 29. až 31. augusta sa konal v Bazileji Sionistický kongres za

predsedania Theodora Herzla, fejetonistu viedenského časopisu „Neue Freie

Presse". Ruská vláda, ktorá tušila, že na kongrese sa nebudú prejednávať iba

bezvýznamné veci, nariadila vtedajšiemu náčelníkovi ruskej tajnej zahraničnej služby

v Paríži, aby toto zasadnutie sledoval. Tento náčelník - Račkovski vystal svojho

spravodajcu, ktorý podplatil posla, odvážajúceho akýsi tajný dokument zo

skončeného kongresu do slobodomurárskej lóže „U vychádzajúceho slnka" vo

Frankfurte nad Mohanom. Podplatený posol prerušil, v dopredu dohodnutej stanici

jazdu na jednu noc a počas tejto noci bol francúzsky text Protokolov opísaný a

zaslaný na ministerstvo vnútra do Petrohradu. Jeden opis sa dostal do rúk Jiřímu

Butinovi. Neskôr dal Alexander Nikolajevič Suchotin, šľachtický maršál a vodca

černigovskej šľachty, profesorovi Sergejovi Alexandrovičovi Nilusovi jeden opis na

posúdenie. Odkiaľ ho Suchotin získal, nie je známe.

Podľa Bergmeistra, svedkom tohto posolstva bol syn profesora Nilusa, ktorý zomrel v

roku 1930. Sergej Sergejevič Nilus, ktorého vyhľadal Bergmeister v Paríži a ktorý sa

listom zo dňa 24. marca 1936 zaviazal prísahou, že sa zúčastnil toho, keď v roku

1901 maršál major Suchotin onen rukopis odovzdával otcovi.

Bergmeistrovo rozprávanie potvrdil aj odpadlý a pokrstený Žid, viedenský spisovateľ

Artur Trebitsch, ktorý vydal 16. mája 1920 nemecky písaný plamenný leták, v ktorom

varuje Árijcov pred židovským nebezpečím. Uvádza v ňom históriu, ako sa dostali

Protokoly do nežidovských rúk a poukazuje na ich strašný obsah s tým, aby si všetci

Nemci Protokoly skutočne prečítali. Vo Fleischhauserovej kópii Trebitschovho letáku

sa však meno Račkovski nevyskytuje. Naopak syn Petra J. Račkovského, Andrej

Petrovič Račkovski, ktorého opäť vypátral dr. Bergmeister v Paríži, oznámil listom zo

dňa 13. júla 1936, že podľa jeho mienky otec nikdy neprišiel do styku s Protokolmi.

Svoje tvrdenie opiera o skutočnosť, že v celom pozostalom archíve svojho otca

nenašiel o tom ani jedinú poznámku či doklad.

Dr. Štefan Vász z Budapešti vydal však zaujímavé doklady o tom, že text Protokolov

sa skutočne dostal do rúk ruského ministra vnútra. Podľa svedectva profesora

Sokolova, šéfa propagačného oddelenia v Denikinovej armáde, ako aj jeho

pobočníka, plukovníka baróna Engelhardta, ďalej profesora Grimma, rektora

petrohradskej univerzity, generála Dševedova, člena ríšskej snemovne a kapitána

Gitkova, boli Protokoly skutočne ukradnuté z bazilejského kongresu detektívom

Johnsonom, ktorý cestoval na pas, vystavený na meno Kohn. Theodor Herzl, ktorý

sa o krádeži dozvedel, sa ako predseda kongresu sťažoval ruskému veľvyslancovi v

Berne Čadovskému, na ktorého bol neskôr spáchaný atentát.

Minister vnútra Sypiagin postúpil podľa tohto svedectva dokument Suchotinovi, ktorý

ho dal Nilusovi, aby ho zverejnil ako vedeckú prácu.

Ako sa o tom zmieňuje Creutz, Sypiagin bol takisto zavraždený. Nilus však o pôvode

rukopisu nevedel nič. Len mimochodom pripomeňme, že minister vnútra Plehve,

ktorý naznačil významným Židom, že má v rukách dokumenty, ktoré ich môžu

kompromitovať, bol rovnako zavraždený.

V tejto verzii sa teda z troch strán hovorí o tom, že Protokoly boli ukradnuté ako

skutočné kongresové dokumenty. Podľa toho sa dostali do rúk nežidov v roku 1897.

Druhú verziu uverejňuje W. Creutz v prológu anonymnejšieho francúzskeho vydania

Protokolov, bez uvedenia letopočtu (asi v roku 1934), vydaného v Paríži. Tam sa

uvádza približne toto:

Jeden opis textu Protokolov bol uložený v parížskej slobodomurárskej lóži „Misraim",

odkiaľ ho ukradol Žid Jozef Schorst alias Sapiro, ktorý ho predal za 2 500

francúzskych frankov slečne Justine Glinkovej, dcére ruského generála. Glinková

preložila francúzsky text do ruštiny a zaslala ho generálovi Orgrevskému do

Petrohradu s prosbou, aby ho odovzdal ministrovi vnútra Šerevinovi. Neskoršia

„svedkyňa" Kolbová-Radziwilová, známa z bernského procesu, obvinila

Orgrevského, že dal Protokoly sfalšovať ruskou štátnou políciou po rusko-japonskej

vojne t.j. v roku 1905.

Po smrti Šerevina bol v roku 1896 v jeho archíve nájdený rukopis, ale neuvádza sa,

kto ho našiel. Glinková bola potom vypovedaná z cárskeho dvora do Orelu, kde sa

stretla so Suchotinom, vtedajším guvernérom v Orele. Požičala mu dokument a on

ho ukázal Filipovi Petrovičovi Stefanovovi a profesorovi Nilusovi. F. P. Stefanov,

prokurátor moskovského synodu, ktorý zomrel v roku 1932, oznamuje, že dostal opis

Protokolov od maršála majora Suchotina v roku 1895. Tento fakt uverejňuje s

odvolaním sa na Bergmeistra L. Fryová v knihe „Waters Flowing Eashnrard" na

strane 89 a v „Le Juif notre maitre" na strane 95.

Okrem toho je dokázané, že medzi Židmi v Odese kolovali hebrejsky písané

Protokoly. Prezradil to Žid Bernstein, vydavateľ časopisu „Free Press" v Detroite v

USA. Bemstein vyhlásil pred Williamom Cameronom, tajomníkom Henryho Forda, že

čítal hebrejsky písané Protokoty už v roku 1895 v Odese. Židia však tento dokument

úzkostlivo skrývali, ako oznámil istý T. z ruskej emigrácie, ktorý objavil Protokoly v

Rusku u Žida, schované pod podlahou. Existujú však určité nezrovnalosti: Creutz

tvrdí, že Glinková poslala rukopis Orgrevskému, Stefanov však tvrdí, že rukopis

dostal od Suchotina, ktorému ho poslala istá dáma z Paríža. Bohužiaľ, Stefanov aj

Nilus zabudli meno dámy, ktorú Suchotin dokonca menoval. Zdá sa, že to predsa

bola slečna Glinková, Zostáva tu ale ešte jedna nezrovnalosť, čo sa týka osoby

príjemcu: Suchotin alebo Orgrevski, alebo dokonca obaja. Podľa toho, čo uvádza

Vász je zrejmé, prečo asi až v roku 1901 obdržal profesor Nilus, podľa svedectva

vlastného syna, od Suchotina onen rukopis. Sú zrejmé vplyvy, ktoré vzbudzovali

strach pred pomstou Židov, takže Nilus dostal odvahu až vtedy, keď mu to bolo

prikázané z ministerstva vnútra.

Obe verzie sú pravdepodobné, pretože sú k dispozícii dôkazy vo forme osôb,

vypovedajúcich pod prísahou. Nemožno teda predpokladať inak, ako že sa Protokoly

dostali do Ruska dvakrát: Prvýkrát prostredníctvom slečny Glinkovej a druhýkrát

prostredníctvom štátnej tajnej polície, ktorú v Parížu zastupoval a prácu ktorej riadil

Račkovski. Túto mienku potvrdzuje aj Creutz, keď sa onen dokument, ktorého sa

zmocnil prostredníctvom svojich agentov Račkovski, dostal do rúk ruských vládnych

kruhov a po preštudovaní sa zistilo, že je to ten istý text Protokolov, ktorý už dávno

vlastnili.

Tvrdenie syna Račkovského, že jeho otec nemal nič do činenia s Protokolmi, je

nepreukázateľné. Z toho je jasné, že Račkovski bol vo svojom obore schopným

úradníkom, ktorý pracoval opatrne. Ostatne opatrný byť musel, pretože práve podľa

jeho syna bol jeho tajomník Žid M. Goldschmann. Račkovski poznal príliš dobre z

názomých protikladov pomstychtivosť Židov. Nemožno teda pochybovať o tom, že

získanie textu Protokolov z bazilejského kongresu v roku 1897 je zásluha práve

Račkovského.